si otvárame rany roztrieštené do časopriestoru … nepravidelne cítime Bolesť vždy! s úsmevom na tvári skúšame preskakovať obchádzať či sedieť na detských stoličkách a iba v pohároch natlačné pravdy sa miešajú s dymom mimo spolužitia… v hlave búrka praskanie šialených ich prachom zasypem bludný kruh lásky

ako nepodstatný element ktoréhokoľvek života možno chvíľa je merateľná alebo? objaví sa zmysel nezmyslu radosť z bolesti ako šťastie v neštastí v momente v čase … keď si uvedomíme že viem že nič neviem je len manipulatívny blud… my nielenže vieme možme veci meniť a to vadi serie plynie zo sveta očami viditeľného…

elity, elity? a život sa stal a evolúciou sa stal vesmír neviditeľným ešte chvílľu ako darwin žijeme aby sa pravda niekam podela a potom si spravíme vlastný matrix.

V klamstvách sa už vína popilo mali mená pravdy a iných rozmarov… akoby sme iba stáli rozhliadali sa v hustej hmle skor so strachom ako snahou niečo naozaj vidieť a veci sa zrazu rýchlejšie dejú náhle chceme radšej stagnovať aby horšie nebolo lebo je ľahké veľa hovoriť menej myslieť odrazu vieme že je zle ale strachom ochromené paže nám nevelia do bitky no niet sa […]

na miestach tela (spolahlivo citlivých) prehlbujú bytie pripomenú tiaže radostí ako zdržanie sa v nekonečne prestárlých znudených duší čo už nenávidia slnko a v daždi pod odkvapom velebia mokré pocity city čo znamenali život mokré dotyky slaného neba na zemi chutí voní bozkov milovaní tam v stave zdanlivého bdenia plodíme sa znova

primálo škatuliek a krabíc na ss lováka atentát na hrdosť šš katuľkovateľného? národa čo ak vieme slobodu čo ak nepotrebujeme robina jánoša jánošíka že nie sme tak celkom tým čo sme zač malý náh(r)od nehrdý nepripravený?

vždy NAVŽDY kým sa láska neunavíkým prídeš na tože ma nenávidíškým sa stanú …čo sa majú staťdovtedy tú hru smieme (u)hraťa len umieraťa umieraťa potom naozaj skapem…e

ako nezaradený káder niečo čo samotné ženy taja ako zahmlené politické funkcie trebárs klitorisu že žena nechápe? nevie? a muži nechápu nevedia lebo nič nepovieme? lebo samé nevieme? a keď príde nejaký superman tak sa dozvieme len sa k tomu priznať priznať že aj nás to baví že je cesta naozaj nie z cesta cez žalúdok to nejde…

už ťa nenájdemv mikrosvete ktorý obývamsú iba oknácez ktoré priebežne civím na nás a iných ľudídvere som zrušilaa smskami sa cez pracne postavený múrneprebúraš leboneexistuje kľúč od stiena u mňa nie je otvorenénesmie a nemôže byťmožno paranojamožno iba ochranný štít pred bolesťouz láskyja som veľmi chcelaa ty stáleveľmi chceš tak zbytočnemilovať

iba na teba civí z hrnca ako nevidomý ošiaľ bravčovej pohodyčo krásne vonia no nikdy ho nerozžuješlebo máš prílíš chromý názorna mäso papriku či rovno cesnak a tak radšej si to urobíš sámkľudne aj nad rozliatym Emmouktorú čítala tvoja Pravárukana záchode