Bol to fakt drzý kopec. Ale ako previerka mojej kondičky absolútne bez konkurencie. Tak sme tam šplhali naposledy pred 11 rokmi. Bol si mladý, ja ešte mladšia a chcelo sa nám milovať sa zakaždým, ako si sa dotkol mojich pŕs a zadku.
Na vrchol drzosti sme chodievali z jediného dôvodu. Môj frajer- inak dosť hustý frajer, tam pestoval trávu. Pochopila som prečo. Nikomu inému by sa tam zrejme liepať nechcelo. Ten posledný krát už som čakala jeho dieťa a už sme tam nešli pre prenikavo voňavé, zrelé šišky. Už sme boli len romantici, ktorí znovuobjavili vlastnú minulosť.V magickom lese pod kopcom bolo opäť veľa rôznych húb, ale pozbierali sme len dubáky. Ani vranie oko rastúce na okraji lesa nezmenilo pôvodné pôsobisko. Tam čas stál.
Tak ako stojí doteraz. Zrejme si to miesto nosím v sebe. Lebo menia sa iba ľudia, s ktorými si vymením rôzne druhy telesných tekutín… a pochutín. Mení sa mi iba tvár, lebo zrejme starnem. Menia sa moje deti, lebo rastú a vyrastajú. Mení sa barák, v ktorom žijem, lebo sa niekto o to postaral. Ale ja som tam zostala. V tom lese, kde sa človek bezdôvodne smial, bez toho, aby niečo užil. Kde rastie snáď najviac húb na svete. Miesto, kde sa milovanie na machu zmenilo na orgie so stromami a všetkými ostatnými obyvateľmi lesa. A ani náhodne vyskytnutý horár neobišiel zkrátka.
Zostávam tam. V lese a vo svojom biednom živote. Možno ako posledná bosorka, alebo víla- niekoho fetišom boli moje dlhé vlasy… Možno ako človek, čo si ešte pamätá, že to bolo kedysi vojenské cvičisko.
Krasny clanok, dakujem. ...
Tento živou vodou napojený článok ...
Skvelý článok, skvelá myšlienka...evokuje... ...
Celá debata | RSS tejto debaty