zivorodka

Tvrdila som v noci. Človeku, ktorého som jakživ nevidela.Ale poznáme sa dlho. Vždy sa ozvem, keď mám nejaký výpadok typu- pila som domácu…

Vždy, keď je tu lúčenie, nejaká moja ďalšia záverečna môjho ďalšieho nezmyselne zmyselného vzťahu. Vtedy, keď už mi nerobí problém dať skurvené zbohom a vlastne sa teším zo samoty. Vtedy ti volávam. Môjmu mladšiemu krajšiemu ja… v mužskom vydaní. Ale už viem, že sa voláš Ivan a videla som aj tvoje foto. Niekedy ma napadne, prečo s tebou vlastne nie som?

Prečo riešim nezmyselné spolužitia a na teba si spomeniem vždy až keď chodenie s niekým už neznesie reprízu… Keď už sa nedá spoliehať sa na krásne orgazmy, keď už sú dôležitejšie technické detaily.

Z parku v malom meste utekala s veľkým krikom nahá osoba. Nejaká žena. Kričala nejasným jazykom. Možno poľka? Netušila som. Fajčila som pred hotelom a len som to vnímala ako kúsok zábavy v nekonečnej 24 – hodinovej šichte. Ale ona sa ku mne začala nebezpečne približovať. Niečo vyžvatlala nezrozumiteľným jazykom o tom, že sa potrebuje ubytovať, k tomu by sa rada najedla a aspoň jedna fľaška borovičky by tiež bodla.Zvážila som pre a proti a vyšlo mi, že 50 eur navyše mi dobre padne, tak som jej vybavila jednoposteľovku- šéf neznášal alkoholičky, ale prisľúbila som mu, že sa vyspi z opice tak najskôr o týždeň, čo znamenalo aj pre neho príjem navyše, takže súhlasil…

Nadránom sa mi ju podarilo presvedčiť, že posteľ sa používa na to, aby si to, čo mávame v hlave- teda mozog, oddýchlo. Vzala to do úvahy a ja som si aj napriek všade nasadeným kamerám ľahla na polohovateľné kreslo. Už som si povedala, táto noc sa bez aspoň hodinky spánku nezaobíde. Zobudila ma upratovačka asi o pol štvrtej nad ránom(že nad ránom- kto to vymyslel?), že niekto strašne kričí na 105ťke. Hneď potom ako som ju v polospánku poslala do riti mi to došlo. Že to je tá… poľka.

Utekala som na druhé poschodie. Nebolo ťažké sa zorientovať. Kobercom ma viedli červené stopy, snáď nie krv? Vletela som do izby. Za krpatým stolíkom sedela nejaká spokojná pani, bledá v tvári, pred ňou nedopitá borovička vo fľaši a tá ďalšia nedopitá v pollitrovom pohári. Myslím, že som zrazu nevedela rozprávať. Na krku mala červený pásik, čo jej na červeno tiekol cez nahé prsia až na dlážku. Nakoniec mi vypadla z úst otázka, úplne debilne hlúpa- Prečo?

Zalistovala som v nejakom kalendári a našla som číslo na pohotovosť v tomto zasranom meste. Mali to asi 200 metrov, takže prišli skoro okamžite. „Nebojte sa, prežije to, povedal lekár…“

Ráno som si uvedomila, že aj keď padla, domov sa mi ísť nechce. Potrebovala som ju vidieť, možno som morbídna a možno som iba chcela vedieť, prečo sa ľudia chcú zbaviť života. Na are mám známu- sestričku, kamarátova mama, čo má v obývačke mein kampf, nejaké významné vydanie. S tvrdým výrazom niekdajších hitlerjugend ma nechala pozrieť sa cez sklo. Poľka vyzerala ako dosť nevycikaný dehydrovano skoro mŕtvy človek. Dozvedela som sa len to, že vraj som ju zachránila a že naozaj stále žije. V lodičkách z čínskeho obchodu mi nehorázne zosmradli nohy za tých už viac ako 26 hodín bdelosti, skonštatoval zákonitý, keď som sa konečne dostala domov. Na sex som ale chuť nemala, takže som som padla do postele s vedomím, že zdevastujem čisto navlečené obliečky.

Prebrala som sa z agónie asi o tretej poobede. Napadlo mi- ešte stále chcem vedieť prečo. S ešte stále neumytými nohami som sadla do auta a namierila si to priamo na áro , kde bola už o trocha ľudskejšia sestrička. Tá pani už tu neleží. Leží o dve poschodia nižšie a zrejme sa práve nejaký sadistický nekrofil hrabe v jej úbohom tele.To ako? To prečo? Veď v noci žila. Odpovedi som nerozumela… Tak som iba konečne zo seba vysúkala to moje prečo? „Viete pracovala v yazaky a oni prepúštali, doma v poľsku má asi x detí a asi jej napadlo, že už ich zrejme nebude mať ako uživiť…“

Práve si mi volal na pevnú, asi sa zamilujem, máš nenormálne príjemný hlboký hlas… a ja ti volám vždy, keď sa niečo zlé stane. Možno by sme sa mohli pred oltárom dohodnúť- skúsme to prežiť spolu.