zivorodka

Zajal si ma rukou,len tak na posteli. Ako najkrajší kat, čo naveky popravil moju bolesť. Až takú máš chuť. Chuť ma spútať. Slobodou. Len si kráčame.
Lesnou cestou, iba tak… údajne sme šli na ryby.Ale Rybnik tam už nebol. Len nejaká kaluž. Zdala sa mi krásna, keď si sa zaháňal udicou. Chytila som sa rýchlo. Možno za desať minút, možno som ťa poznala už dlho- ale s duchmi sa komunikuje ťažko a ja som naozaj vtedy živá nebola. 
Je to ťažké, iba jednoducho uveriť. V to, že naozaj teraz milujem, že už nepijem.Napríklad preto, že nie som milovaná. Nerada verím vôbec v niečo. No zvykám si. Na pekné rána vo fakt horúcom objatí. Na milú tvár ponorenú v mojich vlasoch, čo mi dýcha do ucha. Dobre sa to počúva. Mne sa lepšie učí znova dýchať na tvojej hrudi. Aj keď spočiatku ma len vzrušovala. Bavil si ma. 
Bola som stará, unavená, zlomená… ale milovala som sa rada. A ty si bol mladý, pekný, výkonný. Netušila som, že budem chcieť viac ako stádo stále intenzívnejších orgazmov. Zrazu nám z úst vychádzali aj slová, nielen vzdychy. Možno som zrazu chcela vedieť o tebe viac. Či a čo rád robíš, od začiatku mi bolo jasné, že tie dlhé prsty znamenajú niečo viac, ako len to, že z nich šaliem. Chcela som ťa vedieť… 
A tak si len kráčame. Som stabilizovaná. Dýcham už pravidelne na tvojej hrudi, tú tvoju vôňu a povahu, ktorú sa bojím pochopiť, aby mi ťa nevzala. Stačí mi život. Nechce sa mi útočiť a následne sa brániť. Iba znova zasviští vzduchom , keď sa zaženieš udicou. A ja ťa proste pobozkám.Znova.