Cítila som ju k tebe, ty ku mne. Alebo nie?
Cítili sme niečo k niekomu, v koho sme dúfali, že v nás je. Miloval si Ivanu vo mne a ja snáď nejakého Peťa v tebe. No nikdy sme nemali radi jeden druhého. Iba sme cítili zvláštnu, osudovú príťažlivosť. Musím sa pýtať, pretože netuším, prečo, po tom všetkom čo sa stalo, prečo ma stále bolí, keď ťa vidím, prečo stále nervózne reagujem na tvoje stupídne vyhrážky?… Prečo mi tvoja partnerka pripadá ako striga, ktorá určite mne a mojim deťom nejako uškodí.
Neviem definovať lásku. Neviem ju pochopiť. Viem ju cítiť. Je veľmi smutné, že ju cítim k niekomu, koho vlastne nenávidím. Ovládal si ma ako hračku. Všetko, čo som robila bolo zlé. Okrem milovania sa- to ťa so mnou bavilo. Ale aj to malo háčik. Nikdy som nebola dosť pekná pre teba a neustále si mi vyčítal nedokonalosť. Preto som sa ťa vlastne hanbila, nechcela som ti ukázať to, čo ťa na mne odpudzuje. Avšak už viem, že ťa odpudzovalo všetko.
Prečo mi však stále vstupuješ do života? Prečo do mňa stále kopeš a vzápätí mi poskytneš pocit, že ešte mám nádej?… Že ešte stále ma chceš… Majú to iba ženy? Toto šialené nemyslenie, ktoré spôsobuje tak kruté vojny v duši, že sa občas nespamätáme a doslova zhynieme zaživa? Alebo iba málokto prežil lásku? Lebo tá neberie do úvahy povahy, nezaujíma ju vzhľad, ani to, či dotyčný momentálne má na držkovú, či trebárs na audi R8… Je láska iba výsadou, či prekliatím bláznov?
Ako môže žena milovať tyrana? Prečo ho nedokáže opustiť? Ako môže dieťa milovať matku alkoholičku, aj keď mu zničila život… A potom jej pomáhať, keď už ona dožíva? Prepáčim si niekedy ten zmätok v mojom živote, ktorý mi spôsobila láska?
Celá debata | RSS tejto debaty