Človek, ktorý si vidličkou zamieša kávu. Iba preto, lebo viac čistého príboru sa v dome nenachádza. Stačí sa predrať tým množstvom smetí, cez ktoré je problematické zazrieť náznaky koberca či dlážky…
Všetko sa zvrhlo, keď sa mi chcelo nonstop kričať help. Keď sa mi zazdalo, že mi ktosi chce podať ruku, čo by mi pomohla zdvihnúť nejaký vlastný, žiaľ len imaginárne ťažký zadok z dna. A aspoň ma dať do inej polohy, predsa len bližšej tomu, čo pripomínalo niekoho z veľmi vzdialenej minulosti- človeka vzpriameného.
Túžil som ťa, túžil som po tom, aby sa so mnou ktosi zahral na alternatívny film. Na niečo o čom sa bežne dá iba snívať. Na krvavé tvoje dni, ktoré by som si rád užil… Na dni, ked by si mi mohla dať tú vlastnú krv ochutnať. No nebola si ešte žena. Bola si mladé,skoro dievčatko, z ktorého čosi neobvyklého vyžarovalo. Nejaké éterické, takmer nevinné stvorenie pri ktorom som zrazu prestal chápať to o čom som v živote vlastne pochybovaL Akoby mi Boh nastavil zrkadlo a aj keď sa mi ani pri najlepšej vôli nechcelo pozrieť sa na svoje starnúce telo, zrazu som musel.
Dovtedy som si užíval vysnívaný život. S tebou prišla láska, bez ľudkých obmedzení, takmer Božská sloboda mojej utajovanej a len ťazko utajiteľnej vášne. Dala si mi bozky , dotyky, nevinné, iné, spontánne, prekrásne. Bozky, ktoré niečo konečne znamenali. Niečo neskutočne nežné, nepoznané. Cítil som, že duša prerástla telo, že už sa dávno prestala orientovať v ľudskej realite. A cítil som bolesť. Neskutočnú bolesť odmietnutia. Zrazu som nadobudol dojem, že možno takto vyzerá žiarlivosť.
Bolesť, ktorú spôsobuje láska. Tak toto je ono? Nikdy ťa nepochopím, nikdy nebudem vedieť aká v skutočnosi si… ach
Zobudil ma syn. Aby som opäť vstala, lebo treba ísť do školy. Zdalo sa mi, že také niečo nie je možné. Oči ma tak nesmierne pálili… No ja som musela prinútiť telo k pohybu… Všetko ma mrzí. Ale najviac to, že životom je ťažké ospravedlniť predčasnú smrť.