V deň, keď som netušila, v čom by bolo rozumnejšie sa utopiť. Či v slzách alebo v chľaste. Napokon som som stihla oboje, len sa mi podarilo prežiť.
To bolo v deň, keď som ti povedala nie. Ty si trpel a ja som plakala. Ťažko sa mi teraz pripúšťa to, že mi nehorázne chýbaš a asi by som kľudne zvládla ďalší rozhovor s tvojou zákonitou… Možno aj o tom ako robím hanbu vašej rodine, o tom aký si, aká som, akí sme.
Akí sme? Ja tá upadnutá, ty ten prekliaty s pučiacimi rožkami na hlave. Asi si vrana k vrane sadla, tí najhorší totiž spravidla mávajú srdce. Starý, dočasne všetkými naokolo zatratený chlap. Seba radšej nebudem hodnotiť- ale vraj som niečo ako nečlovek, vraj netvor.
Zalovím v tanieri, kde som večer hasila špaky… Ale žiadny tučný sa nenašiel, aj fajčiť som snáď začala poctivejšie. Takže si idem ľahnúť späť do postele. Nedarí sa mi zaspať. Špekulujem nad tým, kedy sa prejaví v plnom rozsahu to, že ma bolieva na pravej strane čosi, volajú to aj pečeň. A že si mal určite pravdu v tom, že áno asi som chorá, alebo len menej silná. Že už určité veci nezvládam…
Ešte si snáď dokážem šľahnúť z chuti po vajciach, keď sa mi náhodou chce, alebo samú seba nechať zviazať a čakať na iné pekné veci, čo sa mi môžu zviazanej stať. Sťažka si zaspomínať na všetky ostatné naše prejavy lásky. A trpieť tým ako mi neveríš… teraz už zrejme na tvoje obľúbené nekonečno. A to môže aj strašne bolieť a kľudne si to vypočítaj- môže bolieť aj mňa.
Ešte stále mi totiž zostalo kúsok srdca a nejaký Bohom zabudnutý kúsok duše… ktorému sa už vážne nechce fungovať v tomto tele.